Ľudový tanec bol v minulosti prirodzenou súčasťou života obyvateľstva myjavského regiónu. Prenášal sa priamo medzi generáciami. Osvojovanie si tancov prebiehalo pri všetkých tanečných príležitostiach viazaných na rodinný a kalendárny obradový folklór, ako aj pri bežných a príležitostných tanečných zábavách a niektorých pracovných príležitostiach. Tanečníci sa učili tancovať prirodzene odpozorovaním tanca od druhých.
Tanečné tradície myjavského regiónu sa tak prenášali od najstarších čias osídlenia regiónu a postupne sa vyvíjali na základe rôznych historických vplyvov. Počas histórie sa tak vyvinuli rôzne typy tancov podobne ako v celej strednej Európe. Niektoré sa v spoločnosti uchovali počas stáročí, iné postupne z tanečného repertoáru vytlačili nové módnejšie tance. Do 20. st. sa tak dochovali tance, ktoré môžeme rozdeliť na viaceré vývojové obdobia, podľa doby ich vzniku.
Pomenovania týchto tancov sa tiež postupne vyvíjali a prispôsobovali. V starších dobách nemávali špeciálne pomenovanie. Názvy tancov vznikali najmä na odlíšenie staršieho slovenského tanca od nových vplyvov počas obdobia verbovania a šírenia maďarského národného tanca čardáš, prípadne podľa charakteristického znaku v tanci.
Ľudový tanec je synkretickým umením, pretože je bezprostredne spojený najmä s prejavmi hudobného folklóru, ale i s obyčajami, hrami, ľudovým divadlom, ľudovým odevom a etikou. Preto sa nevyvíjal samostatne, ale spoločne s ďalšími prvkami ľudovej kultúry, ktoré sa navzájom ovplyvňovali. Vznik a rozšírenie tanečných tradícií určovali aj geografické podmienky a historický vývoj regiónu.
(ich pôvod siaha do 14.-17. storočia)
Krútivé tance: starobapská, ďupkaná, uklakovaná, hustý, slovenčina
Mužské tance: odzemek, žabák, šečkársky, šusterský, cepíkový, širákový, na zbojníka
Tanečné hry: káčerový, podkúvanie žien
(ich pôvod siaha do 18.-19. storočia)
Krútivé tance: verbunk, čardáš
Mužské tance: verbunk
(ich pôvod siaha do konca 19. a zač. 20. storočia)
Základné folklorizované spoločenské tance: polka, valčík, mazurka, sotiš, tango
Strofické tance: pleskaná, kadlecká, hrozená, židovská, kalamajka, neborácka, japonská, kukaná
Tanečné hry: stoličková, zrkadlová, metlový, ručníčkový, čunkový
Starobapská, slovenčina, ďupkaná
Tanec, ktorý mal pomenovanie aj slovenčina patrí medzi najstaršie tance myjavského regiónu, ktorý podľa hudobných a tanečných znakov pochádza z obdobia osídľovania myjavského regiónu. Je párovým tancom prechádzkovo-krútivého rázu v miernom tempe. Názov tanca nasvedčuje tomu, že tanec naozaj patrí medzi staršiu vrstvu krútivých tancov, ktoré sa aj v iných regiónoch Slovenska vyznačujú pomerne rozšírenými názvami odzrkadľujúcimi staršie vývojové súvislosti. Tancoval sa pri všetkých tanečných príležitostiach, ale okrem zábavnej funkcie mal aj funkciu obradovú. Na zábavách alebo iných sviatočných príležitostiach to bol tanec richtára alebo mládeneckého richtára. Na tradičnej svadbe bol obradovým tancom starého svata so širokou. Postupne však tanec stratil svoj obradový význam a v medzivojnovom období už prestával byť súčasťou tanečného repertoáru bežných tanečných zábav. Dlhšie pretrval pri svadobných tanečných príležitostiach. Starobapská sa v tanečnom repertoári udržala len u najstaršej generácie do začiatku 20. storočia, kedy ju postupne vytlačili novšie typy tancov.
Pôvodne v starších dobách pred nástupom sláčikových muzík hrávali k tancu predovšetkým gajdoši, ktorých postupne nahradili heligonkári. Hudobný sprievod v sláčikovej muzike úzko súvisí s charakterom pohybu v tanci. Pre tanec starobapská je typický smyk kontier a basy, ktoré sa tu pri iných tancoch nevyskytujú. Pri tanci starobapská sa používa smyk sláčikom – tzv. duvaj-duvaj alebo dvojitý duvaj so zvýrazneným akcentom na druhej a štvrtej osminovej dobe, čomu zodpovedá aj tanečný pohyb.
Tanec sa začínal predspevom tanečníka alebo slovným rozkazom pred muzikou. Po ňom nasledovalo roztancovanie – vodenie partnerky po priestore v postavení tanečníkov vedľa seba (tanečník drží tanečnicu v páse), pričom sa pár prípadne krúti rôznymi smermi. Táto prechádzková časť je striedaná s ďalšími dvoma tanečnými dielmi – párovým krútením v zatvorenom držaní a samostatným cifrovaním tanečníkov. Tanec nie je motivicky veľmi zložitý. Je založený najmä na základnom tanečnom motíve a jeho variantoch. Základným tanečným motívom je chôdza v perovaní váhou využívaná v otvorenom držaní pri vodení po priestore, ako aj v zatvorenom držaní v párovom krútení s podvrtkami ženy. Pri cifrovaní tanečníkov, sa žena samostatne vrtí a tanečník ju obchádza dookola základným alebo poskočným motívom sprevádzaným potleskami či zadupaniami. Pri samostatnom tancovaní si tanečníci navzájom unikali či následne znova stretali a potom pokračovali v párovom tanci. Tento element vábenia sa pri tanci je typickou súčasťou starých skočných tancov aj v iných regiónoch Európy a odkazuje na staršiu vývojovú vrstvu tancov, v ktorých tanečníci tancovali len samostatne, nakoľko dotyk páru na verejnosti bol považovaný za nemorálny.
Príklad tanca starobapská v programe Zrodel sa tanečník:
Hustí, čardáš, slovenčina
Pod týmito viacerými pomenovaniami existoval jeden typ rýchleho krútivého párového tanca improvizačného charakteru, v dvojštvrťovom takte (MM = 180 – 220). Je v podstate tancom starého štýlu, ktorý v neskoršom období dostal pomenovanie slovenčina, slovenská a nakoniec aj novšie dodnes zaužívané pomenovanie čardáš. V období, keď tanec vznikal, nemusel mať žiadne svoje pomenovanie. Pre rýchlejšie tempo tancovania niekedy rozkázali tanečníci „Huščí!“, čo označovalo hustejšie, čiže rýchlejšie tempo tanca a z čoho pochádza i charakteristický názov hustí. Názov slovenčina alebo slovenská sa používal nielen pre tanec pomalého, ale i rýchleho tempa na odlíšenie od novouhorských tancov.
Tanec mal všetky základné časti, ktoré sú typické pre priebeh krútivých tancov starého štýlu. Po predspeve, či rozkázaní tanečníka pred muzikou a jeho krátkom zacifrovaní, nasledovalo zavolanie partnerky do tanca. Tá sa pred ním zavrtela a tanečník ďalej samostatne cifroval. Potom nasledovalo tancovanie v otovrenom držaní v postavení bočnom, spoločné zakrútenie partnerov, dvíhané vyhadzované motívy a samostatné cifrovanie, čo sa viac ráz opakovalo. Pri samostatnom cifrovaní sa dievča zväčša vrtelo a chlapec cifroval a tlieskal. Krútenie v páre, dvíhané motívy a cifrovanie sa ľubovoľne striedalo, pokiaľ muzika hrala. Dvíhané motívy tancovali prirodzene predovšetkým mladší tanečníci ako prejav sily či obratnosti a u starších generácií sa v tanci už nemuseli vyskytovať. Informátori spomínajú dvíhané tanečné motívy tzv. na koleno, na pleco, na kúbi, cez ruku, prez hlavu.
Na základe štruktúry tanca a analýzy sprievodných piesní vykazujú tance starého štýlu v rýchlom aj v miernom tempe (hustý aj starobapská) úzku súvislosť s historickým tancom volta šíriacim sa na európskych dvoroch v priebehu 16. – 17. storočia. Aj vo volte sa vyskytovali základné tanečné diely tancovania a krútenia v otvorenom držaní páru, kde muž držal ženu za pás, ako aj viacnásobné dvíhanie – vyhadzovanie tanečnice do výšky, pričom ju tanečník pridvihoval svojim stehnom držiac rukami za pás a vpredu za korzet.
Príklad starého krútivého tanca „hustí“ v programe Zrodel sa tanečník.
Uklakovaná
Uklakovaná (uklakovaný čardáš) je párovým improvizačným tancom vychádzajúcim z tancov starého štýlu. Podobne ako v iných regiónoch západného Slovenska sa vyznačuje výrazným „učupovaním, uklakovaním, máčaním“ do podrepu až drepu. Tancuje sa v stredne rýchlom tempe v dvojštvrťovom takte. V minulosti to bol, zrejme, samostatný starý krútivý tanec, no neskôr bol hudobne ovplyvnený novšou čardášovou módou. Ešte do 70. rokov 20. st. však starší muzikanti rozlišovali piesne k tancu uklakovaná a k rýchlejšiemu čardášu. Tanec sa teda tancoval hlavne na typické trojtaktové melódie, zodpovedajúce motívu ukľakovania, v ktorom jedna fráza bola zložená z troch taktov. Neskôr sa však tancoval aj na akékoľvek novšie čardášové melódie a splynul s tancom čardáš (novší názov uklakovaný čardáš).
Názov tanca súvisí so základným charakteristickým tanečným motívom – ukľakovaním, čo je vlastne podrep súčasne na prednoženej a zanoženej dolnej končatine. Päta zanoženej sa pritom podľa hĺbky podrepu až drepu môže aj nemusí zdvihnúť od zeme.
Priebeh tanca je typický pre staré krútivé tance a podobný tancu hustí, len miesto vyhadzovaných motívov tanečníci tancovali uklakované. Tanec začína predspevom alebo rozkázaním pred muzikou, po ktorom nasleduje privolanie partnerky. Ďalšie časti tanca, ako tancovanie uklakovanej v páre, párové krútenie a samostatné cifrovanie tanečníkov, sa následne ľubovoľne striedajú. Držania partnerov sú rôzne, no najviac sa uplatňuje držanie za predpažené ruky v postavení čelnom, zatvorené držanie, no i bočné otvorené držanie. Tanečný motív ukľakovania je charakteristický trojtaktovým trvaním a lokálne príznačným rytmom. V prípade iného počtu taktov vo fráze je však zachované trojtaktové trvanie a tanečníci tancujú motív aj cez hudobnú frázu.
Zaujímavou časťou uklakovanej je kolenoví. Nie je samostatným tancom, ale skôr akýmsi prestížnym výkonom tanečníka. Existuje v sólovej podobe, ale i v párovom tanci. Tanečník v ňom vychádza z variantov bočných ukľakovaných motívov, pri ktorých má kolená natočené do strany. Za nimi zapája kolenové motívy, pri ktorých sa v hlbokých ukľaknutiach striedavo dotýka, ba niekedy až udiera, kolenami o zem. Práve toto hlasné udieranie považovali niektorí za najlepší tanečný výkon. Umením bolo, aj keď tanečník zišiel kolenom len tesne nad zem, čo je fyzicky náročnejšie, no menej zdraviu škodlivé. Pri tancovaní v páre sa tanečník drží partnerky v páse a ona má ruky položené na jeho ramenách, alebo sa držia za ruky v predpažení. Žena robí tie isté tanečné motívy ako muž, ale oveľa menšie, len v miernom podrepe, pričom ju tanečník rukami vedie a neverbálne jej naznačuje smer natáčania.
Príklad tanca „kolenoví“ v programe Zrodel sa tanečník.
Príklad tanca „uklakovaná“ v programe Zrodel sa tanečník.
Verbunk
Verbunk je tanec improvizačného charakteru, mierne rýchleho tempa v štvorštvrťovom takte, ktorý pochádza z obdobia verbovania do vojska uhorskými verbovnými dôstojníkmi v priebehu 18. storočia. Na myjavských kopaniciach sa vyskytuje verbunk v dvoch formách – ako mužské cifrovanie pred muzikou a ako párový improvizačný tanec. Párový improvizačný tanec, ktorý sa nazýva verbunk, je vlastne skôr prvá časť dvojtempového čardášu v miernom tempe.
Tanec párový verbunk svojím priebehom a tanečnou motivikou v podstate vychádza z rýchleho krútivého tanca starého štýlu, len sa tancuje v pomalšom tempe. Pribral však nový nosný tanečný motív – čardášovú dvojkročku. Tá vychádza z hudobnej štruktúry novouhorských verbunkových piesní, ktoré sú charakteristické zväčša párnym počtom taktov, na rozdiel od starších piesní k starým krútivým tancom. Takže motív dvojkročky presne zodpovedá hudobnému podkladu. Netancujú sa tu však vyhadzované motívy, čo bolo typicné pre tancovanie starých „slovenských“ tancov, na rozdiel od novouhorského čardášu.
Párový verbunk väčšinou nasledoval po mužskom cifrovaní. To už zač. 20. storočia nebolo považované za samostatný tanec, ale skôr za predtancovanie (cifrovanie) pred tancovaním v páre, čo je pozostatok z typického priebehu starých krútivých tancov.
V úvode párového tanca sa vyskytovala spomínaná typická čardášová dvojkročka v rôznych variantoch. Počas ďalšieho priebehu tanca obaja tanečníci voľne striedali nahadzované, vykopávané, hybké a zrážané motívy v rôznych párových držaniach. Držali sa za obidve ruky v predpažení dolu alebo v širokom voľnom upažení až do výšky ramien. Držanie bolo však veľmi rôznorodé a ľubovoľné, od otvoreného bočného cez čardášové čelné, až po držanie za ruky (jednu alebo dve). Žena pritom v tanečných motívoch nasledovala partnera. Niektoré z motívov tancovali spoločne, ale žena ich robila v menšom rozsahu. Väčšinou párový verbunk plynulo prešiel do čardášu zrýchlením tempa a zmenou metrorytmického pulzu na základe zmeny smyku sláku z duvaju na es-tam. Tanečníci v rýchlom tempe používali zväčša tie isté tanečné motívy, ktoré v pomalšom tempe uplatňovali aj vo verbunku.
Odzemek
Je to mužský tanec starého štýlu pastierskeho (valaského) pôvodu. Na Myjavsku sa tancoval skôr ako sólový tanec alebo vo dvojici, nie skupinovo ako v iných regiónoch Slovenska. Tanec bol rozšírený hlavne v strednej a západnej časti územia regiónu. Tancoval sa hlavne jeden odzemkový motív – striedavé prednožovanie dolnej končatiny v hlbokom drepe, pričom sa päta opierala o zem. Mládenci takto dokazovali svoju prestíž a šikovnosť v odzemkových tanečných motívoch, tancovali naraz i viacerí voľne v priestore najmä o to, kto dlhšie vydrží.
Žabák
Mužský tanec starého štýlu, pri ktorom tanečníci napodobňujú skákanie a kŕkanie žiab prostredníctvom fyzicky náročných tanečných motívov, najmä skokov v hlbokom drepe. Žabáci, ako ich ľudovo nazývajú, takto najprv poskakujú na typickú pieseň v zástupe a neskôr i každý sám a pretekajú sa v obratnosti. Prípadne skáču vo dvojiciach, tak, že sú k sebe otočení chrbtami a držia sazachytení za lakte. Ďalšou obmenou sú skoky v podpore ležmo, kedy sa tanečníci súčasne odrážajú a dopadajú na ruky a nohy. V tomto tanečnom motíve sa rôznymi spôsobmi podliezajú a nadliezajú, dokonca niekedy skáču aj dvaja na sebe. Tanec sa tancoval hlavne na svadbách a prípadný erotický podtón mal v rámci svadobného veselia plodonosnú magickú funkciu.
Sečkárski
Je ďalší z mužských zábavných a súťaživých tancov starého štýlu, ktorý sa tancoval sólovo i v skupine. Má napodobovací charakter. Tanečníci v ňom znázorňujú rezanie sečky, čiže krmiva pre dobytok na sečkovici. Tanečné motívy sa tancujú v stoji alebo v podpore ležmo.
Šusterskí
Je mužský sólový napodobovací tanec starého štýlu, pri ktorom tanečník znázorňoval tanečnými pohybmi úkony spojené s výrobou čižiem. Tancoval sa na typickú odzemkovú melódiu, ktorá spadá práve medzi staršie typy piesní.
Zbojnícki
Túto tanečnú hru hrajú vždy traja tanečníci natočení rovnakým smerom vedľa seba. Princípom hry je snaha dvoch krajných tanečníkov o zhodenie klobúka z hlavy stojaceho v strede. Stredný tanečník ich striedavo jednou rukou udiera do dlaní, ktorou si chránia líce a po tomto signáli sa snažia zhodiť klobúk bez toho, aby sa naňho pozreli.
Širákoví
Je to mužská súťaživá tanečná hra. Hrávali sa ju svadobčania na druhý svadobný deň alebo sa tancoval aj pri niektorých iných príležitostiach. Ide o hru s klobúkmi – širákmi a o to, kto najdlhšie vydrží prekladať si klobúky z hlavy na hlavu a nespadne mu, pričom hudba zrýchľuje tempo.
Cepoví
Je improvizačný tanec šikovnosti s využitím náradia, akým sú cepy. Tanečníci pri ňom rôznymi spôsobmi preskakujú, skáču, či cifrujú ponad krútiace sa bunkoše cepov. Záležalo od šikovnosti tanečníka, ako dlho vydržal tancovať alebo či zvládol tancovať aj ponad dva naraz sa krútiace cepy.
Polka, valčík, mazurka, sotiš a neskôr i tango – tieto typy základných folklorizovaných spoločenských tancov sa šírili z mestského prostredia, odkiaľ ich prinášali v priebehu 19. a 20. storočia. Rýchlo sa udomácnili, ovplyvnili a novelizovali aj tanečný repertoár kopaničiarskych zábav.
Tanec mazurka v improvizovanej podobe.
Pleskaná, plieskaná, čapkaná, beckovská, čo to tam
Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, kde v prvej časti tanca sa tancuje polka zväčša v kruhu a v druhej časti zaužívaná forma tlieskania rukami a plieskania o stehná.
Kadlecká, kadlická
Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, v ktorom v prvej časti sa tancoval základný polkový motív a v druhej časti napodobňovali úkony spojené s tkaním plátna (náznaky pohybov člnka tkacieho stavu). Kadlec (kadlic) v myjavskom nárečí znamená tkáč.
Hrozená, hrozenková
Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, v ktorom prvú časť tvorila polka a v druhej nasledovalo vzájomné hrozenie tanečníkov.
Židovská, židovka
V tomto strofickom tanci je okrem polky tancovanej po kruhu hlavným nosným motívom vzájomné klaňanie sa partnerov, ktorým parodujú niekdajšie dvorské tance. Pri hlbokej poklone sa zároveň snažia tanečníci susedného tanečníka udrieť a sotiť zadkom.
Kalamajka
Aj v prípade tanca kalamajka ide o strofický tanec, v ktorom prvú časť tvorí polka tancovaná voľne po priestore. V druhej časti tanečné páry tancujú motív, v ktorom sa vyskytuje trojdup a vzájomné klepkanie pätami.
Sotiš
Tanec sotiš je pôvodom zo Škótska. Jeho najhranejším hudobným podkladom je rozšírená, polke podobná pieseň v 2/4 takte s incipitom „Keď som chodil do školy…“. Bol to jeden zo strofických tancov, ktorý sa najčastejšie tancoval na tanečných zábavách. V prvej časti sa tancovala jednoduchá polka alebo cvalový tanečný motív. V druhej časti bola kroková motivická väzba s vykopávaním nôh a zakrútením partnerov alebo i podvrtením partnerky.
Neborácka, starosvetská, lišajová, v šírem poli, hrušovanka
Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, ktorý mal pevnú trojicovú formu, tancoval ho vždy jeden muž s dvomi ženami. Odtiaľ pochádza aj názov neborácka: muž s dvoma ženami je neborák.
Japonská
Je to strofický tanec známy na celom západnom Slovensku, kde sa vyskytuje aj pod názvom čerešničky (podľa piesne „Zasadil som čerešničku“). Je to tanec, ktorý svojou formou vychádza z dvorských štvoriliek, a preto ho tancujú vždy dva páry, teda štyria tanečníci. V prvej časti tanca sa väčšinou robia rôzne varianty motívu s prednožovaním dolnej končatiny, v druhej časti nasleduje krútenie, či už celej štvorice alebo samostatných párov.
Kukaná
Strofický folklorizovaný spoločenský tanec je v priebehu tanca veľmi podobný mazurke v pevnej forme, ktorá sa prestala tancovať oveľa skôr. Jej zaužívaný priebeh sa začal tancovať na 2/4 melódiu. Tak ako v mazurke, aj tu stoja partneri za sebou (muž stojí za ženou) a držia sa za vzpažené a mierne pokrčené ruky. Postupujú vpred po kruhu dvomi prísunnými krokmi vpravo a vľavo. V druhej časti tanca na seba nakúkajú tak, že sa žena obracia vzad k mužovi. Od toho pochádza aj názov tanca kukaná („kukat“ – pozerať sa).
Káčeroví
Je to tanečná hra s výberom partnera, pri ktorej tanečné páry stoja po obvode kruhu pochytané za ruky. V strede kruhu tancuje jeden z tanečníkov, ktorý znázorňuje káčera a počas svojho tanca si vyberá tanečnicu. Keď tanečník trikrát silno zatlieska, musia sa všetky tanečnice vrtieť na mieste. Káčer vtom priskočí k vyhliadnutému dievčaťu. Hudba začne hrať predošlú melódiu v rýchlom tempe a páry začnú tancovať, krútia sa alebo cifrujú ako pri rýchlom krútivom tanci starého štýlu. Chlapec, ktorému sa nepodarí uchytiť tanečnicu, stáva sa káčerom a hra pokračuje od začiatku.
Podkúvanje žien
Podkúvanje žien bolo na myjavských kopaniciach jednou z typických zábavno-tanečných hier počas druhého svadobného dňa. Pri podkúvaní sa niektorý z mužov prezliekol za kováča a znázorňoval pribíjanie podkovičiek na ženské čižmy. Ženy sa pritom vzpierali a nechceli sa dať podkuť. Hudba počas toho hrá melódiu „Ked si ti kováč“ v pomalom tempe starobapskej. Keď ženu už podkujú, niekedy hudba začne hrať tú istú melódiu v rýchlom tempe a prítomní muži na záver ženu za odmenu vytancujú.
Obľúbenými tancami hlavne v druhý svadobný deň boli tiež tanečné hry s výberom partnera – stoličková, zrkadlová, metlový, ručníčkový, čunkový. Pomenované boli zväčša podľa predmetu s ktorým s tancovalo a ktorý si tanečníci pri tanci postupne menili. Hudobným základom boli v priebehu 20. storočia polky a valčíky.
03.05.2025 – Eniki-beniky Krajská súťaž TSK - Bojnice
09.05.2025 – Premiéra Kopaničiarik pre školy
10.05.2025 – Premiéra Kopaničiarik pre verejnosť
Detský folklórny súbor Kopaničiarik
Základná umelecká škola Myjava
Partizánska 290/17
90701 Myjava
E-mail: dfskopaniciarik@gmail.com
Telefón: 0905 292 260
© 2022 DFS Kopaničiarik
